Cestu sme plánovali asi tak pol roka dopredu. Informácie sme získavali hlavne z internetu, kde sme pátrali po zaujímavých miestach na navštívenie, o najpriamejšej a najpohodlnejšej ceste a o ďalších veciach, ktoré sú pri cestovaní dôležité.

 Nevyhnutná je technická príprava karavanu, nákup potravín a vody. V ďalšej fáze sa jedná o prípravu vecí osobných (oblečenie, foťák, kamera) a nevyhnutne nutných (diaľničná známka, pasy) vecí.

Hneď, ako sa domnievame, že sme na nič nezabudli, vyrážame. Naším prvým záchytným bodom je menšie rakúske mestečko (kúsok od Grazu), kde za tmy parkujeme v ústraní.
Hučiaci potôčik nás uspáva. Zo sna nás prebúdza zvuk máličko odlišný od bublajúceho potoka.

Váhavo odhŕňame záclonku v karavane a nechápavo sledujeme rozhnevaných poľnohospodárov, na ktorých pozemku sme zrejme prespali. “Zwanzig euro, Zwanzig euro!!” kričí traktorista. Ani nie je potrebné nijako zvlášť ovládať nemčinu, aby sme pochopili.
Platíme “kempovné”, nechce sa nám dlhšie zdržiavať a odchádzame na raňajky inam.

Naraňajkovali sme na neďalekom parkovisku a naberáme smer Klagenfurt, Villach, Udine, Padova, Bologna, kde za poriadneho „hicu“ obedujeme a ochladzujeme sa na benzínke. Cesta je tu rovinatá a tak trochu nezaujímavá, čo sa rôznorodosti krajiny týka. Pripomína nám minuloročnú cestu do Francúzska v úseku Piacenza – Janov. A tak ideme a ideme a naháňame kilometre. Príťažlivosť mora je tak veľká, že úsek Bologna – Pesaro zvládame veľmi rýchlo a o 19:30 sa už kúpeme v Jadranskom mori a odpočívame na miestnej piesočnatej pláži. Parkovať sa dá pri krajnici, dokonca aj s karavanom, nikto Vám nič nepovie, ale na pokoji to tiež nepridá. S pieskovými nohami nasadáme do auta a odchádzame s úmyslom prenocovať na parkovisko, ktoré sa zatiaľ vyprázdnilo od osobných áut a pomaly sa začalo zapĺňať karavanistami a kamionistami. Stojíme priamo pri koľajniciach a vlaky fakt jazdia, je to ako tryskáč z dvoch metrov letiaci s neomylnou pravidelnosťou každých 30 minút. Doteraz nechápem, ako sme zaspali.

Večer ideme na prechádzku po prístavnom mestečku, história na nás dýcha z každého kúta, úzke uličky, veľa kaviarničiek… Ráno vyrážame na obhliadku národného parku a skalných mestečiek (Monte Sant’Angelo). Fakt super, nádherná príroda, cestu nám niekoľkokrát skrížili pastieri s kozami, prírodné scenérie… senzácia. Inak veľká horúčava a tak sa zas tešíme, až sa schladíme… Navečer plánujeme odchod a prespanie niekde v prírode. Platíme kempovné, za jednu noc po nás chcú zaplatiť ako za dva dni a tak sme si urobili vlastnú cenu až pôvodných 58 Euro sme zaplatili 40.

Po dvoch nociach odpočinku vyrážame ešte pred obedom smer Crotone, hľadať “krotonský stĺp”. Nikto nevieme, kde ho vlastne máme hľadať, len poznámka obyčajnou ceruzkou na mape pri bode Capo Colonna (čo sme si poznamenali doma) niečo naznačuje. Len čo sme prešli Crotone (preľudnenie, automobilová zápcha, s karavanom medzi davom ľudí idúcich na mestskú pláž), objavili sme značenia a aj archeologické náleziská. Prvé v živote, čo sme kedy videli a aj ten krotonský stĺp tam stál, paráda. Trochu sme neskôr ľutovali, že sme tu nedali väčšiu prestávku, bolo tu pekné miesto aj na divokejšie kúpanie.

S ohľadom na výborný čas naberáme smer Soverato a ďalej Monasterace Marina, kde zostávame v kempe Villagio Camping Kalypso. Je veľmi dobre vybavený (vykachličkovaná umyváreň, kuchyňa), anglicky hovoriaca obsluha, skrátka príjemný komfort, hoci sa na prvý dojem zdalo, že tu líšky dávajú dobrú noc (na príjazdovej ceste sme s karavanom uviazli pod nízkym mostom, haha). Voda je tu hlboká hneď z kraja, kamienková pláž až takmer piesková s občasným čiernym lávovým kamienkom. Navečer sa ideme pozrieť do skalných mestečiek Riace, Stilo a spoznávame pravú kalábrijskú prírodu bohatú na kopce a lesné porasty (je to značný rozdiel od Apúlie, ktorá je skôr suchá, nížinatá a vysadená oleandrami).

Nasledujúce dopoludnie odpočívame pri vode, dávame si kávičku a okolo jedenástej dopoludnia naberáme smer Reggio Calabria. Pozeráme sa do mapy a hľadáme miesto na zaparkovanie pri pobreží s vyhliadkou na Sicíliu, nechceme si tento jedinečný pohľad nechať ujsť. Ale skutočnosť je taká, že na celom južnom pobreží nie je miesto na parkovanie, akurát nami urobená poznámka obyčajnou ceruzkou okolo mestečka Scilla, pripomína text z jedného cestopisu, že sa jedná o miesto, ktoré je k Sicílii najbližšie a teda pre nás zaujímavé k navštíveniu.

Odbočujeme teda z diaľnice do Scilly, nádhera, mesto vystavané v skale, úzka cesta, plno áut idúcich na pláž súčasne s našim Peugeotkom tiahnúcim karavan. Trúbenie talianskych klaksónov nás dostalo priamo na pláž. Prakticky sme len vypli motor a zostali tam stáť, stál tam takto totiž každý – tak ako prišiel, tak tam zostal. Pripadáme si trochu divne, predsa len sme Stredoeurópania, ale nikto tam nič nerieši a tak tiež nič neriešime.

Vraciame sa na diaľnicu a naberáme smer Cosenza, kde odbočujeme na Cetrato a hľadáme miesto na prespanie. Je okolo 22:00 a nájsť miesto na prespanie je dosť náročné (úzke cesty, veľa kopcov, bez možnosti niekde odbočiť do ústrania). Nakoniec sa utáboríme v osvetlenom parku niekde v okolí mestečka Belvedere. Ráno nás prebúdzajú smetiari, raňajkujeme pri drevenom stole s lavičkami v parku. Z turistických časopisov sme vyčítali, že je to letovisko ponúkané cestovkami pre exkluzívnu pláž a ako miesto vhodné na relaxáciu, a tak nás láka sa na ňu pozrieť. Okolo obeda teda prichádzame do Scalea a už na prvý pohľad chápeme význam letovisko.

Okolo 17 hodiny „vyčvachtaní“ a osviežení nabiehame opäť na diaľnicu smer Salerno, plánujúc v Sala Consilina odbočiť a niekde tam prenocovať. Trochu sa usmievame kvôli tabuliam označujúcim smer Sibari 70 km, nabehli sme totiž dobrých 550 km od zastávky v Sibari, na to, aby sa nám teraz ukázala takáto značka. Nachádzame sa na najužšom mieste Kalábrie (priehlavku talianskej čižmy, ktorá vzdušnou čiarou činí niečo okolo 30 km od Iónskeho k Tyrhénskému moru). K prespaniu sa nám zdala byť najprijateľnejšou záhradkárska oblasť v okolí Roccadáspide (medzi Sala Consilina a Paestumu) v národnom parku Vallo di Diano. Je tu nádherná panenská príroda, hory dosahujúce 1742 m, kopce posiate listnáčmi a zelenou pasekou.

Trasu Salerno – Pompeje zvládame veľmi rýchlo, po ceste nie je žiadny zjazd z diaľnice a tak sme proti našej vôli priamo v Pompejách. Stáčame sa preto smerom k juhu k ostrovu Capri, kde sa domnievame, že nájdeme miesto na kempovanie. Opak je pravdou. Pár kempov sme síce navštívili, ale nevyhovovali našim predstavám, a tak za svoju prieberčivosť patrične doplácame. Po pravej strane sa pozeráme na sopku Vezuv, je fascinujúce pozerať sa na ňu, ako pokojne spí a zároveň pomyslieť na niečo energického, čo v nej doteraz ešte drieme a nikto nevie ako dlho.

Naberáme smer Rím, sem sa určite pozrieme, ale zase až nabudúce. Za Rímom sú tri jazerá a tak si plánujeme zjazd pri jednom z nich na krátku prestávku. Odbočujeme z diaľnice na Montefiascone s tým, že to nebude fiasko. Je smiešne, že sa oblasť, kam chceme ísť, na mape javí ako nížinatá, ale v skutočnosti je tu vidno veľa kopcov. Užívame si tak ďalšiu dávku úzkych kľukatých prudko stúpajúcich cestičiek, pre auto s karavanom ako robených. S potom na čele prichádzame k Lago di Bolsena, kde dávame nekúpaciu pauzu. Nekúpaciu, pretože sa ochladilo a každú chvíľkou sa schyľovalo k dažďu. Obedujeme, kávičkujeme a rútime sa späť kľukatými cestičkami na diaľnici (nabudúce už sem nepôjdeme). Naberáme smer Florencia, Bologna. Vytrvalo prší. Na taliansko-rakúskych hraniciach prespávame a ďalší deň prichádzame na Slovensko, kde si vychutnávame slnečné počasie a radosť z podarenej cesty.